Andrej Zima st.
(*28.11.1886 – † 24.4.1975)
Otec Andrej Zima st. patrí ku generácii tých gréckokatolíckych kňazov, ktorí žili v období likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi v Československu.
Narodil sa 28. novembra 1886 vo Veľkom Lipníku v rodine učiteľa Petra Zimu a Kataríny, rod. Čihoňovej. Jeho súrodencami boli Mikuláš, Eliáš a Juraj. Andrej bol z nich najmladší. Otec mu zomrel, keď mal 2 roky. Od útleho detstva ho ako polosirotu vychovávala matka a brat Mikuláš. Ľudovú školu navštevoval vo Veľkom Lipníku. Absolvoval Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove, ktoré ukončil maturitnou skúškou 5. júna 1905.[1]
Na jeho rozhodnutie stať sa kňazom mal najväčší vplyv vzorný kresťanský rodinný život jeho dvoch starších bratov Mikuláša a Eliáša, ktorí boli tiež gréckokatolíckymi kňazmi. V rokoch 1904 – 1909 absolvoval Bohoslovecká akadémiu v Prešove.
27. júla 1909 uzavrel sviatosť manželstva s Auréliou, rod. Mankovitsovou. Boh im požehnal šesť detí: Andreja, Teodora, Melániu, Katarínu, Auréliu a Pavla.[2] Za kňaza bol vysvätený 28. augusta 1909 biskupom ThDr. Jánom Vályim v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Svoje kňazské účinkovanie začal vo farnosti Vislanka. Pôsobil na farách v Dubovej, vo Veľkom Lipníku a od roku 1925 v Malom Lipníku až do nútenej deportácie počas akcie „P .
V nej zaujal jednoznačné stanovisko podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Nakoľko neprestúpil na pravoslávnu vieru, telegraficky bol 18. mája 1950 predvolaný na Krajský národný výbor do Prešova. Tam naň robili nátlak, aby podpísal prestup do Pravoslávnej cirkvi. Po ďalšej výzve na podpísanie prestupu mu hrozili, že jeho deti budú suspendované zo štátnych služieb a štúdií, čo sa neskôr aj stalo.
18. mája 1950 bol vzatý do väzby, na samotku v Prešove. „Dôvody: vyšetrovaním bolo zistené, že nesúhlasíte s terajším štátnym zriadením, ste zaujatý proti akcii „P“ a svojím chovaním pôsobíte na svojich veriacich, ktorí zaujímajú záporný postoj proti tejto akcii. Boli ste spojený s protištátnymi živlami, ktoré pracujú na rozbití terajšieho ľudovodemokratického zriadenia.[3]
Na základe tohto rozhodnutia KNV v Prešove z 23. mája 1950 bol na dobu 24 mesiacov zaradený do tábora nútených prác v Novákoch (okr. Prievidza). Nakoľko jeho zdravotný stav a vek (64 rokov) nedovoľoval umiestnenie v TNP, bol z Krajského väzenia v Prešove 6. júna 1950 eskortovaný do internačného tábora v Báči.[4] Vystriedal ich niekoľko. Od 6. júna do 15. júla 1950 bol v tábore Báč, kde sa prvýkrát stretol s biskupom Pavlom Petrom Gojdičom OSBM. Od 16. júla 1950 do 8. júna 1951 bol v tábore v Hlohovci,[5] od 9. júna 1951 do 11. decembra 1951 v Podolínci[6] a od 12. decembra 1951 do 25. januára 1952 v Mučeníkoch (neskôr Sládečkovce, dnes Močenok). Všetky tábory boli strážené väzenskými dozorcami, ktorí mali „prevychovávať‘ kňazov. Skutočnú prevýchovu však potrebovali samotní dozorcovia, ktorí boli často veľmi hrubými mužmi.
Z posledné uvedeného tábora bol prepustený na slobodu pod podmienkou, že sa odsťahuje z Prešovského a Košického kraja. Dočasne sa odsťahoval k dcére Melánii a zaťovi Štefanovi Kačovi do Ružomberka. Po krátkej dobe sa presťahoval do Moldavy nad Bodvou k rodine dcéry Kataríny a jej manžela Jozefa Braška, kde žila od júna 1950 jeho manželka Aurélia. Tu prežil 25 rokov.
Po presťahovaní sa do Moldavy nad Bodvou žil len krátku dobu v pokojnom rodinnom prostredí. Opäť sa však začalo sledovanie, a to predovšetkým po prijatí listu, obsahom ktorého bolo tzv. memorandum, ktoré požadovalo prepustenie biskupov Pavla Petra Gojdiča OSBM a ThDr. Vasila Hopka z výkonu trestu. Zároveň požadovalo aj prepustenie ostatných kňazov a občanov z väzení, navrátenie majetku a obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi. Pre memorandum a nepodpísanie prestupu do Pravoslávnej cirkvi bol znova zaistený a 2. mája 1958 vzatý do väzby v Košiciach.[7]
4. mája 1958 a 8. júla 1958 boli v jeho byte v Moldave nad Bodvou vykonané z príkazu krajského prokurátora domové prehliadky, pri ktorých mu boli zhabané osobné veci a náboženské knihy. Aj napriek jeho žiadosti o navrátenie odobraných vecí mu neboli nikdy vrátené. Na základe rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. júla 1958 bol uznaný vinným z trestného činu podvracania republiky podľa § 79 a/ odst. 1-4 Tr. zák. a pre trestný čin marenia dozoru štátu nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami podľa § 173 Tr. zák. a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov nepodmienečne. Po odvolaní sa na Najvyšší súd v Prahe bol eskortovaný z Košíc do Prahy, a to do väzenia Praha-Pankrác. Pojednávanie v Prahe sa konalo 17. septembra 1958. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30. júla 1958 bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu v Prahe 17. septembra 1958, sp. zn. ITo 103/58, ako aj rozsudkom Prezídia Najvyššieho súdu v Prahe 24. októbra 1958, sp. zn. Prz. 29/58.
Po potvrdení rozsudku Prezídiom Najvyššieho súdu v Prahe bol z väzenia Praha-Pankrác 25. októbra 1958 eskortovaný do nápravného pracovného tábora vo Valdiciach pri Jičíne. V novembri 1959 bol premiestnený do nápravného pracovného tábora v Leopoldove, odkiaľ bol prepustený 2. mája 1960 po odpykaní dvojročného trestu, keď mal už 74 rokov. Po celú dobu strávenú v internačných táboroch a vo väzeniach otec Zima nedostával žiaden dôchodok. V roku 1958 bol odsúdený na trest odňatia slobody a uznesením Krajského súdu v Košiciach musel nahradiť všetky trovy spojené s výkonom trestu.
o. Zima – Malý Lipník 1968
o. Zima – Malý Lipník 1968
Rehabilitovaný bol Krajským súdom v Košiciach v roku 1969[8], ktorý zrušil rozsudok Krajského súdu z 30. júla 1958 a zároveň zrušil aj rozsudky Najvyššieho súdu a Prezídia Najvyššieho súdu v Prahe. Zároveň súd potvrdil, že sa otec Andrej Zima st. nedopustil žiadneho trestného činu a bol oslobodený.
Po dlhšej dobe, aj keď veľmi zriedkavo, spomínal na časy prežité vo väzení. Za zmienku stoja predovšetkým dve spomienky. Prvá pekná spomienka hovorí o nečakanom stretnutí vo väzení v Leopoldove s biskupom Pavlom Petrom Gojdičom OSBM, ktorého niesli bezvládneho na nosidlách. Prihovoril sa mu slovami: „Andrej, aj ty si tu?“ Odvtedy ho už nevidel. Druhá spomienka sa viaže na umývanie podlahy v cele na samotke v Prešove. Podlaha bola taká špinavá, že pot, ktorý mu stekal z čela, tvoril čisté kvapky na podlahe.
Dlhoročným snom otca Andreja po všetkých príkoriach bolo, aby mohol ešte aspoň raz slúžiť sv. liturgiu v gréckokatolíckom chráme. Táto túžba sa mu nakoniec splnila. Šťastná chvíľa jeho života nastala po 18 rokoch, v roku 1968, v 59. roku jeho kňazstva a 82. roku života. Druhú sv. liturgiu odslúžil na 60. výročie svojej kňazskej vysviacky 28. augusta 1969 v Chráme sv. Kozmu a Damiána v Malom Lipníku medzi svojimi vernými veriacimi, ktorí od akcie „P“ nedovolili nikomu nepovolanému vstúpiť do Božieho chrámu.
Vo farnosti v Malom Lipníku pôsobil 25 rokov. Veriaci ho mali radi a vážili si ho. Často k nemu prichádzali, často ho navštevovali. Vždy poradil, usmernil a povzbudil, keď to potrebovali. V tejto malej dedinke rozvíjal aj kultúrnu prácu, organizoval besedy, presviedčal rodičov, aby posielali svoje deti na štúdiá. Aj vďaka nemu mnoho detí skončilo vysoké školy.
Otec Andrej Zima st. bol ešte otcom biskupom Gojdičom vymenovaný za asesora. Bol to veľmi charakterný, láskavý, dobrotivý, ale keď bolo treba, aj prísny človek. Rád chodil na ryby a do prírody. Obdivoval krásu prírody, spev vtákov, a pritom sa modlil: „Vsjakoje dychanije da chválit Hospoda.“ Takto velebil Božiu veľkosť.
Zomrel 24. apríla 1975. Pohrebné obrady vykonal ordinár Mons. Ján Hirka 26. apríla 1975. Jeho telesné ostatky sú uložené na cintoríne v Malom Lipníku. Želal si byť pochovaný medzi svojimi vernými veriacimi, na mieste, kde pôsobil a odkiaľ bol deportovaný.
Chrám v Malom Lipníku, kde je pochovaný
hrob o. Zimu a manželky
1. Porov. Dotazník biskupa z 30. apríla 1968. In: Tam že.
2. Tamže
3. Porov. Výmer KNV v Prešove č 246/498-22/5-50 z 23. mája 1950. In: Tamže.
4. Porov. Stanica NB Prešov Andrej Zima st.» nar. 28. novembra 1886, eskortovanie do Kláštora v Bači, č. 246/498-1950 zo 6. júna 1950. In: Dokumenty RA.
5. Denník A. Schudicha, s. 19.
6. Porov. DUBOVSKV, J. M.: Akcia kláštory, Matica slovenská, Martin 1998, s. 236.
7. Porov. Uznesenie č. 1 Kv 017/58-24 zo 7. marca 1958. In: Archív ABÚ v Prešove.
8. Porov. Krajský súd v Koši- ciach na neverejnom konaní 25. marca 1969 rozsudkem pod zn. 2/Tr 130/68 rehabilitoval v plnej miere otca Andreja Zimu st. In: Tam že.
Pramene:
Archív Arcibiskupského úradu v Prešove.
Dokumenty z rodinného archívu.
Denník otca Alexandra Schudicha (12. marca 1950 – 29. novembra 1951) – rukopis.
FITZ, M.: Trpké roky. Spomienky gréckokatolíckeho kňaza, Byzant, Košice 1993.
DUBOVSKÝ, J. M.: Akcia kláštory, Matica slovenská, Martin 1998.
Nekrológ: Naše hroby. In: Slovo, 1975, č. 7.
Nekrológ: Vičnaja im pamjať, blažennyj pokoj. In: Blahovistnik, 1975, č. 7.
Písomné svedectvo dcéry Kataríny Braškovej.
Prevzaté z knihy: Ján Babjak SJ – Zostali verní – I. zväzok, Petra, Prešov 2009, s. 444-447
