
Obnovené Československo sa v rámci povojnového rozdelenia Európy dostalo do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu a takmer súčasne prišlo o územie Podkarpatskej Rusi. Nová štátna hranica oddelila zemplínske farnosti od Mukačevskej eparchie a tie prešli pod správu Prešovského biskupstva.

Gréckokatolícku diecéznu charitu založil biskup Gojdič tesne po II. svetovej vojne, ale už v roku 1948 bola zrušená. Po obnovení v roku 1991 rozvinula bohatú činnosť, ku ktorej patrí aj pomoc bezdomovcom.
Už od roku 1945 prichádzali na biskupský úrad z domova i zahraničia znepokojujúce správy, ktoré neveštili nič dobrého. V tomto tiesnivom období bol ešte v roku 1947 vysvätený za biskupa profesor bohosloveckej fakulty ThDr. Vasiľ Hopko a stal sa pomocným biskupom Prešovského biskupstva. Po prevzatí moci komunistami vo februári 1948 sa totalitná mašinéria, ktorej cieľom bolo oklieštenie náboženstva a úplná likvidácia gréckokatolíkov, rozbehla naplno. Už v marci 1948 vydáva vláda dekrét o konfiškácii cirkevného majetku a následne i dekrét o likvidácii cirkevných škôl. V roku 1949 nariaďuje ministerstvo vnútra biskupskému úradu v Prešove, že vymenúvanie kňazov a všetky cirkevné direktívy musia byť schvaľované Úradom pre veci cirkevné. Masmédiá začali otvorené útoky proti cirkvám a zvlášť silnú propagačnú kampaň proti gréckokatolíkom. Vo februári 1949 boli pod rôznymi zámienkami prepadnuté a zlikvidované kláštory baziliánov a baziliánok v Prešove. Aj za týchto, čoraz ťažších podmienok sa ešte otcom redemptoristom podarilo dokončiť pre-krásny chrám v Stropkove, ktorý biskup Gojdič dňa 4. septembra 1949 posvätil. Bola to však už jeho posledná vysviacka. Politický scenár úplnej likvidácie gréckokatolíckej cirkvi a jej násilného prechodu na pravoslávie tvrdo pokračoval.



1. Viacero farností na východe Slovenska bolo pripojených k Prešovskému biskupstvu až po II. svetovej vojne. V chráme sv. Archanjela Michala vo Vojčiciach sa nachádza bohato zdobený ikonostas.
2. Kuriozitou štýlového chrámu Ochrany Presvätej Bohorodičky v Novom Ruskove z roku 1909 je, že jeho kópia bola postavená v kanadskom Toronte.
3. Veľký pôsobivý chrám Uspenia Presvätej Bohorodičky v Trebišove bol postavený v rokoch 1818—1825 na mieste staršieho chrámu, potvrdzujúceho kontinuitu východných kresťanov na tomto území.
Po neúspešnom stretnutí gréckokatolíckych kňazov vo Vyšných Ružbachoch, tzv. „malom sobore“, na ktorom prítomní odmietli prechod na pravoslávie, zinscenovali komunisti a ich štátna bezpečnosť na 28. apríla roku 1950 v Prešove ďalšie zhromaždenie — „veľký sobor“. Do sály Čierneho orla okrem nakomandovaných straníkov, študentov, milicionárov a rôznych živlov násilne priviezli aj viacerých gréckokatolíckych kňazov. Na sobore bol „spontánnym potleskom“ prijatý tzv. manifest s uznesením, podľa ktorého sa gréckokatolícki veriaci vracajú do lona pravoslávnej cirkvi. Text manifestu zrušil Užhorodskú úniu a všetky vzťahy s Vatikánom. Súčasne žiadal moskovského patriarchu Alexeja, aby gréckokatolíkov „láskavo“ prijal pod svoju právomoc. Účastníci soboru zaspievali našu a sovietsku hymnu a odobrali sa „slávnostne“ prevziať katedrálu a biskupskú rezidenciu. Biskup Gojdič, ktorý sa na sobore nezúčastnil, samozrejme odmietol dobrovoľne vydať kľúče od katedrály. Tak došlo k paradoxnej situácii, že kým predným vchodom rezidencie prichádzali účastníci ďakovného molebenu, zadným vchodom ho už štátna bezpečnosť odvážala ako väzňa. Po niekoľkodňovej internácii bol zatknutý aj biskup Hopko, ktorý rovnako odmietol prejsť na pravoslávie.
Začalo sa najtemnejšie obdobie slovenských gréckokatolíkov v celej ich doterajšej histórii. Všetok cirkevný majetok bol prevedený na pravoslávnu cirkev. Drvivá väčšina kňazov zásadne nesúhlasila s prechodom na pravoslávie. Napriek často aj aktívnemu odporu veriacich boli títo kňazi zo svojich farností násilne odvedení a internovaní v kláštoroch v Podolínci a Hlohovci. Mnohí boli uväznení, napokon po márnom „presviedčaní“ natrvalo vysídlení do Čiech a na Moravu, kde museli vykonávať najťažšie robotnícke práce. Aj prevažná časť veriacich odmietla pravoslávie. Dochádzali do rímskokatolíckych kostolov, alebo sa modlili bez kňazov na cintorínoch, pri krížoch a v rodinných domoch. V mnohých obciach nevpustili pravoslávnych kňazov do kostolov počas celých dlhých 18 rokov poroby. Neohrozené, hrdé postoje mnohých gréckokatolíkov v týchto najťažších časoch sú svetlým príkladom vernosti svojej cirkvi a stali sa základom jej ďalšej existencie.


Chrám Nanebovstúpenia Pána v obci Lesné má jeden z najkrajších ikonostasov



