Mastiliak Ján Ivan

Audiencia u Pápeža Pavla VI.

Do Ríma som sa dostal až v máji 1969 už ako ordinár na pohreb kardinála Jozefa Berana. Sprevádzal ma ThDr. Ján Mastiliak, redemptorista, ktorý bol známy nielen svojou múdrosťou, ale aj tým, že ovládal okolo 14 jazykov slovom i písmom. Okrem účasti na pohrebných obradoch, ktoré boli 24. mája, sme navštívili niektoré úrady Svätej stolice a medzi nimi aj Východnú kongregáciu. Veľmi nám pritom pomáhal Mons. Daniel Faltín OFM, ktorý v tom čase pôsobil na Východnej kongregácii, a ktorý tiež vybavil všetky formality pre  našu účasť na audiencii u pápeža.

Pápež Pavol VI. nás prijal na osobnej audiencii v piatok 30. mája 1969. Považoval som to za veľkú milosť, ktorú som dostal na začiatku mojej služby ordinára. Zároveň som mal možnosť pápeža osobne informovať o situácii i o podstatných problémoch, s ktorými som  musel ako ordinár, ale aj naši kňazi i veriaci, zápasiť. Predovšetkým som ho informoval o peripetiách spojených s udelením štátneho súhlasu na vykonávanie funkcií pre mňa i pre otca biskupa Hopka, ako aj o podmienkach vlády SSR pre jeho udelenie. Pápeža som tiež informoval, že za pomoci mojich spolupracovníkov sa mi podarilo obstarať ubytovanie i opatrovanie otca biskupa Hopka, ktorý sa tak mohol presťahovať z Oseku v Čechách do Prešova. Svätý Otec sa bližšie zaujímal aj o moje skúsenosti z pôsobenia v medzicirkevnej komisii. Vysvetlil som mu v akej ťažkej pozícii v komisii som ja aj otec biskup Hopko. Naše požiadavky na vrátenie biskupskej rezidencie a bohosloveckej fakulty ako aj povolenie na vydávanie nášho časopisu boli neúspešné. Na druhej strane pravoslávni vzniesli požiadavku na spoločné užívanie chrámov vo vyše 50 prípadoch. My máme s touto požiadavkou veľké ťažkosti, pretože Pravoslávna cirkev je v očiach našich veriacich považovaná za spoluvinníka na pozbavení občianskych práv gréckokatolíkov v roku 1950. Naši veriaci nemajú dôveru k pravoslávnym a v spoločnom užívaní vidia  majetkovoprávnu ujmu. Pravoslávni si kladú tieto požiadavky aj tam, kde ide len o prestížne osobné a nie pastoračné záujmy. Pravoslávni tieto ťažkosti gréckokatolíkov kvalifikujú ako neochotu a využívajúc svoje veľké možnosti a medzinárodné spojenia nás ohovárajú a kompromitujú vo svete ako ľudí neústupčivých a nehumánnych. Takýto postoj pravoslávnych vyvolal medzi našimi veriacimi spontánne reakcie, že napríklad naši veriaci vysťahovali pravoslávneho kňaza, ktorý už nemal oprávnenie bývať na fare. Štátne orgány tieto ťažkosti neuznávajú a žiadajú môj autoritatívny zásah na veci nevykonateľné. Podľa mojich skúseností s ohľadom na minulé roky prenasledovania treba všetky veci riešiť citlivo, lebo akýkoľvek autoritatívny zásah situáciu ešte zhorší. Pre lepšie zvládnutie nastolenej problematiky a po konzultácii s otcom biskupom Hopkom som sa rozhodol doplniť členov sídelnej kapituly kanonikov a požiadať pre nich o štátny súhlas. Tiež som podal žiadosť vedeniu Pravoslávnej cirkvi, aby aspoň čiastočne uvoľnili našu biskupskú rezidenciu, kde by sme chceli umiestniť tie najpotrebnejšie kancelárie, ale pravoslávny biskup – metropolita Dorotej sa k tejto žiadosti postavil celkom odmietavo. Pápež Pavol VI. s potešením prijal moju informáciu o prvej vysviacke našich ôsmich kňazov, ktorých 11. mája 1969 v prešovskej katedrále vysvätil otec biskup Hopko. Napriek tejto vysviacke má naša eparchia veľký nedostatok kňazov. Potešiteľné však je, že máme dosť veľký počet povolaní, ale chýba nám bohoslovecká fakulta i kňazský seminár. Prijali sme do našej cirkvi okolo 60 pravoslávnych kňazov, z ktorých väčšina sú mladí kňazi, vychovaní a vysvätení v Pravoslávnej cirkvi. O ďalšie konverzie je stále záujem. Bolo by veľmi žiaduce, aby títo kňazi –  konvertiti mali možnosť prísť do kontaktu so srdcom Cirkvi. Potrebovali by sme buď finančnú pomoc, alebo zaslať pre nich oficiálne pozvanie a zabezpečiť im ubytovanie v niektorom kolégiu v Ríme asi na jeden týždeň. Taktiež zabezpečiť účasť na audiencii s pápežom.  Upozornil som pápeža na potrebu reorganizácie našej eparchie, ktorá sa rozprestiera na celom  území Československa. Pravoslávna cirkev má na tom istom území metropolitnú cirkev so štyrmi biskupstvami. Pri takej veľkej rozľahlosti nemôžeme zabezpečiť kvalitnú pastoráciu. Bolo by žiaduce zriadiť metropolitnú cirkev s arcibiskupstvom a aspoň dvomi sufragannými eparchiami. Žiadal som, aby túto vec pojal Štátny sekretariát Svätej stolice do programu ako súčasť cirkevnoštátneho jednania. Upozornil som tiež, že otec biskup Hopko sa 21. apríla 1969 dožil 65 rokov.  Pritom 14 rokov zo svojho života zanechal v ťažkom väzení. Bolo by preto žiaduce, aby ho Svätá stolica z príležitosti tohto jubilea odmenila napríklad povýšením na titulárneho arcibiskupa. Taktiež som odovzdal elaborát ThDr. Pavla Rusnáka, týkajúci sa porušovania platných cirkevných zákonov kňazmi Rímskokatolíckej cirkvi, a v tejto súvislosti som poprosil, aby Svätá stolica vyzvala ordinárov Rímskokatolíckej cirkvi na nápravu v tomto smere. Aj napriek rozsiahlej problematike bolo cítiť, že pápež si vypočul môj „referát“ s veľkým záujmom a prisľúbil, že Svätá stolica bude v rámci daných možností konať. V závere osobnej audiencie udelil mne i otcovi Mastiliakovi svoje požehnanie a zároveň ma požiadal, aby som jeho požehnanie odovzdal všetkým kňazom i veriacim Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Od pápeža Pavla VI. sme odchádzali domov duchovne posilnení. Vtedy som pochopiteľne nevedel, že to bolo nielen moje prvé, ale zároveň aj posledné stretnutie s týmto pápežom, lebo všetky ďalšie cesty do zahraničia mi boli štátom zakázané a znova do Ríma som mohol vycestovať až v roku 1988.
_{Zdroj. Hirka Ján, Pod ochranou Márie Pastier v službe Cirkvi Prešov 2022 s. 81-83.}