Po rozpade Veľkomoravskej ríše v roku 907 sa vykryštalizovali dva nástupnícke štáty — Uhorský a Český. Slovenské kresťanstvo a kultúra značne ovplyvňovali Maďarov v ranom Uhorsku, ktorí odkaz sv. Cyrila a Metoda prijímali s porozumením. Potvrdzuje to množstvo kláštorov nazývaných grécke, ktoré tu naďalej udržiavali dedičstvo slovanských vierozvestov. V gréckom kláštore vo Visegráde alebo v kláštore sv. Hypolita na Zobore pri Nitre ešte dlho používali východné liturgické prvky. Východný obrad bol však postupne vytláčaný z centrálneho postavenia západným. Iste k tomu prispel aj cirkevný rozkol v roku 1054 — schizma, ktorým sa dovtedy jednotná všeobecná kresťanská cirkev rozdelila na západnú – katolícku a východnú – pravoslávnu.
Uhorskí králi, pod ktorých korunu patrili v 12. storočí aj veriaci žijúci na teritóriu budúcej Prešovskej eparchie, mali k východnému obradu priaznivý vzťah. V tomto období bolo v Uhorsku omnoho viac východných monastierov ako kláštorov latinského obradu, čo pápež Inocent III. kráľovi Imrichovi aj vyčítal, lebo Uhorsko bolo orientované na západnú liturgiu.
Katolíkov východného obradu nazývali po cirkevnom rozkole aj starovercami, od 13. storočia sa spomínajú v pápežských listinách ako schizmatici. Významným miestom na sledovanie kontinuity cyrilometodskej tradície na Slovensku je Spišská Kapitula, ktorá s veľkou pravdepodobnosťou bola už v čase Veľkej Moravy sídlom biskupa. Z tých čias pochádzajúce tzv. Spišské modlitby majú štruktúru celkom blízku jekténiám liturgie sv. Jána Zlatoústeho. Prví spišskí prepošti, napríklad Lukáš a Jakub z Farkašoviec, mali biritualizmus, teda bohoslužby v západnom i východnom obrade.
Medzi najstaršie sakrálne stavby na Slovensku patrí ranorománsky chrám v Kostoľanoch pod Tribečom z prvej polovice 11.storočia.
Medzi najstaršie námety ikon v chrámoch východného obradu už od počiatku patrili Hodegétria a Kristus Pantokrátov. Na záberoch sú ich podoby z ikonostasov v drevených chrámoch v Kalnej Roztoke a Príkrej.
Veľký vplyv na komunitu veriacich východného obradu v Uhorsku malo postupné doosídľovanie v rámci tzv. valašskej a rusínskej kolonizácie. Tento pohyb sa začína na prelome 13. a 14. storočia. Noví obyvatelia sa usadzovali na hornatom severovýchodnom území Uhorska. V roku 1393 bolo litovsko-podolské knieža Teodor Koriatovič prinútené opustiť svoje kniežactvo a hľadať si nový domov v Uhorsku. Kráľ Žigmund Koriatoviča ochotne prijal a daroval mu mukačevské panstvo. Početná skupina usadlíkov, ktorí s ním prišli, založila asi tristo nových osád, v ktorých sa používal východný obrad. Všestranne aktívny Koriatovič bránil Rusínov pred uhorskou šľachtou, pomohol postaviť grécko-slovanský kláštor na Černečej hore pri
Mukačeve, pri kaplnke v Krásnom Brode dal postaviť drevenú cerkvu a kláštor. Jeho činnosť a podpora východného kresťanstva sa priaznivo prejavili aj v Šarišskej, Zemplínskej a Užskej župe. Noví usadlíci z východu tak opäť oživili cyrilometodskú náboženskú tradíciu a spomalili stále prebiehajúci proces latinizácie katolíkov východného obradu na Slovensku. Napriek tomu však východní kresťania mali v spoločnosti stále zvláštne, pomerne nevýhodné postavenie. Ich kňazi nemali také výsady ako rímskokatolícki a okrem kňazskej služby museli aj pracovať a zarábať si na živobytie. Nemali ani vlastnú vyššiu cirkevnú správu a významné úkony, ako svätenie kňazov a podobne, im vykonávali latinskí biskupi. Napriek orientácii na Rím ich mnohí kvôli východnému obradu považovali za pravoslávnych, čo často zhoršovalo ich postavenie v prevažne katolíckej spoločnosti. Kňazi boli v týchto ťažkých časoch nielen duchovnými pastiermi svojich veriacich, ale všestranne im pomáhali aj pri riešení úradných, hospodárskych, rodinných, zdravotných a mnohých iných problémov každodenného života. Na základe toho sa zaužívalo ich pekné oslovenie „otec“, ktoré sa u gréckokatolíckych duchovných udržalo dodnes.
