o. Emil Zorvan st. titulárny kanonik
(* 09.03.1913, Hradisko, † 25.03.1989 Poprad-Veľká)
Emil Zorvan sa narodil dňa 9. marca 1913 v Hradisku, v okrese Sabinov, ako syn gréckokatolíckeho kňaza Jozefa Zorvana Karpatyho, generálneho vikára pre Slovákov, rodoľuba, národného buditeľa a šíriteľa cyrilo-metodskej tradície.
Emil Zorvan sa vo svojich spomienkach v roku 1985 o svojom rodisku vyjadril takto:
„Narodil som sa v roku 1913 v Hradisku. Je to dedinka v údolí, len na pahorku boli tri budovy, a to fara, škola a kostol.“
Jeho otec s manželkou Margitou rod. Krupárovou mali jedenásť detí. Tri z ich detí čoskoro po narodení zomreli. Dospelosti sa dožili Vladimír, Magdaléna, Emil, Emília, Alžbeta, Gizela, Edita a Terézia. Päť tried základnej školy Emil Zorvan absolvoval v Klenove, kde bol jeho otec farárom. Učiteľskú akadémiu absolvoval v Prešove, následne tam ukončil aj teologické štúdia, keď v roku 1936 získal absolutórium.
V poslednom ročníku teológie bol ešte stále presvedčený o celibáte, hoci jeho matka ho nahovárala, aby sa aspoň pokúsil nájsť si manželku. Modlil sa na tento úmysel deviatnik k svätému Františkovi Xaverskému, ktorého jubilejný rok sa oslavoval. Dal si podmienku, že ak stretne počas týchto dní dievča, ktoré bude úplnou sirotou, bude to znak od Boha a vezme si ju za ženu. Navštevoval kňazské rodiny, kde boli dievčatá na vydaj. Pri jednej návšteve u notára Andraška v Sevľuši na Podkarpatskej Rusi sa zoznámil s vysokou štíhlou dievčinou Juditou Andraškovou. Po spoločnom rozhovore vyšlo najavo, že Judita je sirota, ktorá trávi zimné prázdniny u svojho krstného otca. Pri večernej modlitbe mladý Emil zistil, že počas deviateho dňa modlitby deviatnika stretol úplnú sirotu, v čom videl Božie riadenie. Medzi oboma vznikla vzájomná sympatia. Po niekoľkomesačnom dopisovaní a následnom predstavení Judity Emilovým rodičom sa zasnúbili. Sviatosť manželstva prijali 20. júna 1936 vo Vuľchovciach, okres Ťačevo na dnešnej Ukrajine. Boh im požehnal štyri deti: Jozefa, Tatianu, Vieru a Emila, z ktorých Tatiana žila len krátko, Jozef a Emil sú už dnes tiež na večnosti. Po svadbe bol vysvätený za kňaza dňa 5. júla 1936 na sviatok svätých Cyrila a Metoda biskupom Petrom Pavlom Gojdičom v Katedrálnom chráme svätého Jána Krstiteľa v Prešove.
V období po prvej svetovej vojne bolo mnoho gréckokatolíckych farností zničených vojnou a zostalo bez duchovného správcu. Prvá farnosť Emila Zorvana, obec Čarno, dnes Šarišské Čierne, bola práve jednou z nich. Do nej bol o. Emil ustanovený dňa 1. augusta 1936. Už samotné slávnostné privítanie nebolo vôbec láskavé, citujúc zo spomienok o. Emila: „ľudia sa na mňa osopili, že čo tu chcem, na čo som prišiel, kto ma tu poslal.“ Zo začiatku sa mu s Božou pomocou podarilo prekonať množstvo ťažkostí, či už pri stavbe farskej budovy, alebo pri dosadení manželky Judity do pozície riaditeľky miestnej školy. Zároveň prežil ťažký zápal pľúc, pri ktorom lekári už konštatovali smrť. Avšak na druhý deň ráno, po vypočutí modlitieb na príhovor mladého maďarského mučeníka Štefana Kaszapa, bol zázračne uzdravený, aj keď problémy s dýchaním mu zostali po zvyšok života.
Počas druhej svetovej vojny udržiaval úzke priateľské vzťahy s partizánmi. Najviac spolupracoval s partizánskou skupinou Rokosovsky – Mikolaj, ktorej bol aj členom. Ako rozviedčik im taktiež vykonával spravodajskú službu, finančne im vypomáhal a zaobstarával pre nich lieky a obväzy. Bol sprostredkovateľom medzi nimi a slovenskými vojakmi. Dopomáhali našim vojakom prejsť na partizánsku stranu. Mnohým slovenským vojakom poskytol civilné šaty a obuv. Počas bojov na severovýchodnom Slovensku si podal žiadosť k nemeckému veliteľstvu, aby mohol vstúpiť do frontovej zóny. S nasadením vlastného života sa vybral zachrániť cenné veci z chrámov vo vojnovej zóne. Podarilo sa mu naplniť štyri veľké debny cenností, ktoré potom odniesol na Gréckokatolícky biskupský úrad v Prešove.
Emil Zorvan sa angažoval aj vo veľmi citlivej židovskej otázke. Vybavoval výnimky pre Židov s odôvodnením, že sú hospodársky dôležití pre slovenskú ekonomiku, a teda nemôžu byť vyvezení do koncentračných táborov. Z prameňov sa dozvedáme aj o tom, že ich o. Emil pomerne často krstil a vystavoval im krstné listy. Jeho obetavosť a úsilie o zachovanie dôstojnosti židovských spoluobčanov boli dňa 8. mája 2002 odmenené. Banskobystrické múzeum SNP sprístupnilo stálu Slovenskú národnú expozíciu „Tragédia slovenských Židov“ v Štátnom múzeu Auschwitz-Birkenau v Osvienčime, kde kňaz Emil Zorvan zastupuje spolu s biskupom Petrom Pavlom Gojdičom gréckokatolíckych duchovných, ktorí pomáhali Židom.
Všetka záslužná činnosť otca Emila však mala aj neblahý dopad na obyvateľstvo obce Čarno. Stalo sa, že neďaleko farskej budovy zastrelili partizáni jedného nemeckého majora. Dňa 19. septembra 1944 prišli Nemci s tankami a obsadili obec. Pochytali a uväznili všetkých mužov, medzi nimi aj o. Emila, ten sa na tieto udalosti rozpomína takto: „V noci nás hnali cez les do susednej dediny Smilno, ktoré leží nad Zborovom. Tam nás vohnali do jednej veľkej stodoly a povedali, že zajtra budeme odstrelení. Ráno, ešte za svitania, nás zobudili. Celú noc sme sa modlili, už boli aj takí, že aby sme prezradili partizánov a komunistov, lebo Nemci len to žiadali. A ja som im povedal: „Ľudia, jeden za všetkých a všetci za jedného. Vy si myslíte, že tým, že sa prezradíte, sa zachránite? I tak vás odstrelia i vaše rodiny.“ Celkovo 65 mužov si na ďalšie ráno kopalo vlastné hroby a celú dedinu Čarno mal postihnúť osud Lidíc a Ležákov. Manželka o. Emila Judita ešte v ten deň zapriahla voz, aby v Prešove poprosila o pomoc biskupa Petra Pavla Gojdiča. Spolu zalarmovali prezidenta Jozefa Tisa, ktorý vydal priamy rozkaz, aby o. Emila prepustili, ktorý však nechcel odísť bez ostatných mužov. A tak podpísal záručnú listinu preberajúc zodpovednosť za všetko, čo sa v budúcich mesiacoch v obci Čarno stane. Obec totiž bola jednou z mála obcí, ktoré neboli evakuované, preto sa tu usadili nemecké vojenské kuchyne a brali si od ľudí všetko jedlo. Avšak po požití štedrovečerného zemiakového šalátu sa otrávila celá nemecká posádka. Vina samozrejme padla na Čarnovčanov.
Veliteľ si nechal nastúpiť celú dedinu a každý desiaty mal byť zastrelený. Emil Zorvan od tohto hrozného činu veliteľa Mačkuru odhovoril. Ten však trval na tom, aby o. Emil vybral desiatich občanov, ktorí budú za trest odstrelení. Dohovárali sa spolu šesť hodín. Jeho konečný rozsudok znel: „Všetci od dvanásteho roku sa dostavia na obec a vykefujú cestu, kde bolo po členky blata tak, aby som ani svoje čižmy nezablatil, a to urobíte za tri dni.“ O pár dní prišiel tejto jednotke rozkaz, aby opustila Čarno. Pred odchodom sa na fare zastavil hlavný kuchár a zdôveril sa o. Emilovi: „Pán farár, ja som vedel, že Boh je dobrý a vy sa viete dobre modliť. Preto som nepriznal, že ako sa stalo to otrávenie. Totižto, keď sme posielali menáž na frontu, vždy sme mali po ruke vrecko jedu na potkany, keby nás obsadil nepriateľ, aby sme jedlo zneškodnili. I čo sa stalo, môj pomocník omylom zamenil vrecko s jedom s dochucovacím práškom a ja som zemiakový šalát obsypával s týmto jedom. Mňa by boli na mieste odstrelili, ale vám Pán Boh pomohol a nestala sa žiadna obeta.“
Za svoju činnosť a vojnové zásluhy, ktoré získal v boji za oslobodenie ČSR, Emilovi Zorvanovi ako poručíkovi, duchovnému v zálohe, prezident Československej republiky gen. Ludvík Svoboda udelil v Prahe dňa 25. augusta 1947 vyznamenanie „Československý válečný kříž“. A pri príležitosti dvadsiateho výročia SNP v Prahe 29. augusta roku 1964 mu prezident Československej socialistickej republiky Antonín Novotný udelil „pamätnú medailu“ na pamiatku boja proti fašizmu.
Po vojne Emila Zorvana chceli vymenovať za predsedu Miestneho národného výboru v Čarne, ale kňazské povolanie mu nedovoľovalo vykonávať takúto funkciu, preto sa jej dobrovoľne zriekol a rezignoval na funkciu podpredsedu. Ani to však niektorým neprajníkom nestačilo a vyhrážali sa jemu aj jeho rodine. Preto požiadal biskupa Gojdiča, aby ho preložil do inej farnosti. Citované zo spomienok: „Vaša excelencia, dajte mi nejaké miesto, musím isť z okresu, lebo život môj je ohrozený.“ Dňa 4. apríla 1946 bol Emil Zorvan preložený do obce Závadka, okres Spišská Nová Ves, kde účinkoval až do likvidácie gréckokatolíckej cirkvi.
Verných gréckokatolíckych kňazov, ktorí v roku 1950 odmietli podpísať prestup na pravoslávie, zatýkali a odvážali do väzenia. Podobne to bolo aj v prípade o. Emila. Raz to bol cirkevný tajomník Tarageľ, inokedy celé vedenie Okresného národného výboru. Ponúkali mu ako zaslúžilému človekovi, aby sa k nim pridal. Dávali mu k dispozícii auto, pušku na poľovačku i psov. Dokonca i to, že mu môžu zaistiť jeho ustanovenie za košického vikára. Na stôl mu sypali veľké množstvo bankoviek. Emil Zorvan však toto všetko neprijal a odmietol ich so slovami: „Málo ste mi ponúkli, ja potrebujem, aby som zradil, toľko, aby som za to mohol vykúpiť svoju dušu. A toľko peňazí vy nemáte.“
V týchto neľahkých časoch ho dňa 26. apríla roku 1951 odviezli a zavreli ho do väznice v Košiciach. Po dvoch dňoch bol deportovaný do kláštora v Hlohovci, kde už bolo deportovaných asi sedemdesiat kňazov. Koncom augusta bol vyvezený do internačného tábora v Podolínci. V jeseni roku 1951 ženatým kňazom z Podolínca oznámili, že ich prepúšťajú domov, aby sa mohli pobaliť a pripraviť na cestu. Spolu s rodinami mali byť presídlení do Sudet, kde im pridelili civilné zamestnanie. Dňa 7. novembra 1951 sa Emil Zorvan vysťahoval a žil v Bilíne, odkiaľ dochádzal do zamestnania. Tam sa mali hlásiť u miestneho cirkevného referenta, ktorý im ukázal byt s dvoma izbami a kuchyňou. Nasledujúci deň sa šiel o. Emil prihlásiť do zamestnania v duchcovských sklárňach. Mali tam už inštrukcie z ministerstva, že mu majú dať takú ťažkú prácu, aby čo najskôr zomrel. On však prácu vykonával zodpovedne a svedomito, každý rok bol hodnotený ako vynikajúci robotník a zlepšovateľ.
Dňa 4. septembra 1955 ho navštívila doma polícia, urobili prehliadku a odviezli ho na policajnú stanicu. Odtiaľ ho previezli do pražskej väznice, potom do Hradca Králové, a napokon ho spolu s biskupom Vasiľom Hopkom doviezli do košickej väznice. Začalo sa vyšetrovanie trvajúce deväť mesiacov. Emil Zorvan na to spomínal: „Pri vyšetrovaní mi kládli otázky, ktoré som v živote nepočul, obviňovali ma zo špionáže, so stykmi s Vatikánom, z rozbitia socialistického sektoru, so spojenia s Bielou légiou a pod. Toto všetko som popieral.“ Po neľudskom vyšetrovaní bol prevezený do Prahy do väzenia v Ruzyni. Súdny proces začal 28. augusta 1956 na Najvyššom súde v Prahe a predsedal mu Dr. Novák. Pred súd boli postavení desiati kňazi a päť laikov. Rozsudok znel – citované zo spomienok: „Emil Zorvan je odsúdený na dva roky väzenia. K tomu strata majetku a čestných občianskych práv a zákaz pobytu vo Východoslovenskom kraji.“
Emil Zorvan bol vyvezený do Rtýně v Podkrkonoší, kde boli uhoľné bane Hlubina. Bol to veľký tábor, len kňazov tam bolo vyše štyristo. V týchto baniach o. Emil spájal vagóny naplnené uhlím a pripravoval ich tak na odvoz. Táto ťažká práca sa odrazila na jeho zdraví, preto ho previezli do väznice vo Valdiciach, kde navliekal zatváracie špendlíky podľa rôznych veľkostí.
Po návrate z väzenia pokračoval ako strojný majster v duchcovských sklárňach. Dňa 19. decembra 1960 po ťažkom boji s rakovinou si jeho manželku Juditu Pán povolal k sebe. O. Emil sa s troma nezaopatrenými deťmi Jozefom, Vierou a Emilom presťahoval do Bratislavy, kde pracoval ako poriečny strážnik na Dunaji a na jeho ramenách. Vo večernej forme vyštudoval stavebnú priemyselnú školu s maturitou. Ako technik dostal čestné uznanie od mesta Bratislavy pri záchranných prácach počas veľkej povodne na Dunaji v roku 1965. Po záplavách bol vymenovaný za stavebného investorského inšpektora nad novovybudovanou hrádzou. Tam pracoval až do 1. júna 1968, keď bol uvoľnený pre prácu pri Akčnom výbore Gréckokatolíckej cirkvi v Košiciach.
V tom čase už nastalo „uvoľnenie“ a mnohí gréckokatolícki kňazi uvažovali o obnove Gréckokatolíckej cirkvi v ČSR. Dňa 5. januára roku 1968 Emil Zorvan realizoval túto myšlienku listom Alexandrovi Dubčekovi, generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ. V liste žiadal o podporu pre gréckokatolíkov, ktorým bolo ukrivdené. Dubčekovi sa list páčil a podporil jeho aktivitu. Dňa 20. februára 1968 bol zaslaný list s podobným obsahom aj Dr. Gustávovi Husákovi. V tomto liste žiadal v mene všetkých gréckokatolíckych veriacich, aby sa ich rehabilitácia a obnovenie cirkvi stalo realitou. Uvedenými listami a inými aktivitami prispel k obnove Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku po jej násilnej likvidácii.
V roku 1968 sa o. Emil vrátil do dušpastierskej činnosti, keď bol menovaný za správcu svojej bývalej farnosti Závadka, a súčasne za okresného dekana. Ordinár Mons. Ján Hirka ho vymenoval za sídelného kanonika Prešovskej kapituly. V roku 1973 bol menovaný do farnosti Poša v okrese Vranov nad Topľou. Neskôr v roku 1978 prišiel do Popradu už na dôchodok. Ponúkol sa, že bude spravovať ešte farnosť Vernár. Popri tom bol aktívnym kňazom aj v Poprade, kde sa zaktivizovali pod jeho vedením miestny gréckokatolíci. V 1986-tom slávil 50.výročie svojho kňazstva a znova sa chcel utiahnuť z aktívnej činnosti, ale pre veľkú potrebu kňaza vo Šmermove (dnes Telgárt) v septembri 1986 sa tejto pastorácie ujal. Na jar 1989 oslabený chorobou bol v nemocniciach v Poprade a Košiciach. Odtiaľ na Veľký štvrtok 23.marca 1989 odišiel na Veľkonočné sviatky k synovi o. Emilovi ml. na faru do Michaloviec.
Emil Zorvan a blízky priateľ, Ivan Ljavinec, budúci Pražský exarcha, Repejov, 1973
Emil Zorvan počas skladania slávnostného sľubu vernosti pri príležitosti menovania do funkcie titulárneho kanonika, v Katedrále Jána Krstiteľa v Prešove, 23. apríl 1969
Emil Zorvan ako 70-ročný, Poprad, 1983
Emil Zorvan so svojím najmladším synom, kňazom Emilom Zorvanom ml. pri vysluhovaní pohrebných obradov, Švermovo, 1988Kňaz, dekan a kanonik otec Emil Zorvan zomrel 25. marca roku 1989 na sviatok Zvestovania Presvätej Bohorodičke a súčasne v predvečer Paschy. Svoju dušu odovzdal Bohu v náručí svojho syna kňaza Emila Zorvana v Michalovciach. V deň smrti ešte poslednýkrát slávil sv. liturgiu. Pohrebné obrady vykonal 30. marca roku 1989 v Poprade ordinár Mons. Ján Hirka. Pochovaný bol za účasti 89 kňazov a množstva veriacich.
Božie pôsobenie a príklad jeho života vidieť aj v súčasnosti, keď pokračuje už 4. generácia kňazov z rodiny Zorvanovej. Dnes pri sv. prestole slúži Bohu 6 jeho vnukov, a traja pravnuci, jedna vnučka slúži Bohu na misiách a na kňazstvo sa pripravujú ďalší dvaja pravnuci v kňazskom seminári v Prešove. Lásku medzi o. Emilom a jeho manželkou Juditou Boh rozmnožil a požehnal početným potomstvom v podobe 20 vnúčat, 40 pravnúčat a 16 prapravnúčat ktorých počet, ak Pán Boh dá, nie je konečný.
Nech mu milosrdný Pán udelí blažený pokoj a večnú pamiatku! Christos Voskrese!
Za spracovanie životných osudov a dodanie fotografií zo života o. Emila Zorvana ďakujeme pani Terézii Hlavatej, rod. Zorvanovej a celej rodine Zorvanovej.
– OZ POKOJ A MILOSRDENSTVO
