Konštantín Turkiňák [1]

(* 24.01.1893 Čertižné, † 06.01.1964 Brezno)

Konštantín Turkiňák (Turkyňák) sa narodil 24. januára 1893 v Čertižnom. Jeho otec sa volal Alexander a matka Aurélia, rod. Roll.

Po získaní absolutória z teológie uzavrel začiatkom roku 1916 sviatostné manželstvo s Oľgou Karafandovou, dcérou gréckokatolíckeho kňaza Pavla Karafandu. Boh im požehnal dve deti, syna Konštantína a dcéru Martu.

s matkou Auréliou, rod. Roll

s otcom Alexandrom tretí sprava

maturant

s manželkou Oľgou rod. Karafandovou

Kňazskú vysviacku prijal 16. apríla 1916. Ako novokňaz začínal ako správca farnosti Čičava. Od roku 1919 pôsobil ako správca farnosti Driečna. Ďalších 28 rokov (1923 – 1951) bol správcom farnosti v Telgárte. V roku 1938 sa stal vicearchidiakonus Cranendis.

Telgárt, chrám Najsvätejšej Trojice

Počas Slovenského národného povstania bol s ľuďmi v horách. Bol im nápomocný svojimi kňazskými službami.

15. októbra 1951 sa prihlásil na trvalý pobyt v Mlynici (okr. Poprad). Bolo to po tom, čo musel opustiť farnosť Švermovo (dnešný Telgárt). Úradný doklad zo Štátneho liečebného ústavu J. Wolkera v Tatranskej Polianke dokazuje, že sa tam uchádzal o prácu. Odpovedali mu takto: „S poľutovaním vám oznamujeme, že do našich služieb vás prijať nemôžeme, a to z toho dôvodu, že máme zákaz prijímania mužských pracovných síl.“

O období likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi tzv. Prešovským soborom napísal spomienky v kronike Pro domo suo, ktorá sa nachádza na Gréckokatolíckom farskom úrade v Telgárte. Obsahuje 57 husto písaných strán formátu A4. (Tento rukopis ani iné dokumenty o. Turkiňáka sa podľa vyjadrenia miestneho duchovného na fare v Telgárte nenachádzajú. – pozn. ed,) Spomienky začal písať 30. januára 1955 v Rýžovišti (okr. Rýmařov) v Čechách. Tu sa vysťahoval aj s rodinou 29. novembra 19561. Ako pamiatku si otec Turkiňák zachoval aj cestovný lístok do vyhnanstva, ktorý sa dodnes uchoval medzi jeho dokladmi. V Čechách pracoval v továrni na výrobu kravát.

Veľmi zaujímavá je korešpondencia, ktorá pochádza od kňazov a od biskupa Eparchiálnej rady Pravoslávnej cirkvi, ako aj vlastnoručne písané listy otca Turkiňáka Arcidekanskému úradu v Šumiaci a cirkevnému oddeleniu KNV v Banskej Bystrici. Aspoň niekoľko citátov z tejto korešpondencie:

„Milý Konštantín! Neber mi to za zlé, že Ťa obťažujem s mojimi riadkami. Stáva sa to tak z rozkazu mojich predstavených a z toho, že rozpočet si podpísal Pravoslávnej cirkvi v Švermove. To dáva nám nádej, že si sa polepšil i porozumel, že vlastne kde patríš… Keď berieme len podľa rozumu, tak musíš uznať, že Habsburská uniátska  cirkev nemá už budúcnosť len v Juhoslávii, a že aj rímskokatolíci to tiež uznajú, že Rímu slúžiť nemôžu a hromadne  podpisujú a stanú sa členmi nie Rímskokatolíckej, ale kresťanskej Katolíckej cirkvi… Pritom maj na zreteli aj to, že vlastne si kňazom – partizánom bez biskupa a slúžiš Rímu a že to tak dlho nebude trpieť vláda ČSR. Od nového roku bude ostrejšie brať každého kňaza tzv. gréckeho katolíka… Nechcel by som Ti napísať, aby si opustil faru, ale mile rád prijmeme Ťa, keď prídeš do Prešova na sojedinenije, totiž odobrať dekrét na Švermovo. Príď čím skôr, ešte pred novým rokom…Ako starý a dávny Tvoj oddaný kamarát čakám Ťa, len odpíš mi, kedy to bude.[2]

V liste cirkevnému oddeleniu KNV v Banskej Bystrici otec Konštantín Turkiňák napísal:

„Rezultát nášho rozhovoru s Vami dňa 27. augusta 1951 bol, že v krátkej dobe zrieknem sa činnosti dušpastierskej služby v Švermove, čo teraz písomne opakujem s tým, že skončím svoju dvadsaťosemročnú dušpastiersku službu dňa 19. septembra 1951, t. j. v deň smrti môjho syna, ktorý v Slovenskom národnom povstaní obetoval svoj mladý život, aby sme v pokoji mohli požívať ovocie skutočnej slobody. A vtedy naposledy chcem zaňho v chráme Božom bohoslužbu odslúžiť.[3]

Jeho dvadsaťročného syna Konštantína zabila mína. Bol pochovaný na cintoríne pri chráme v Šumiaci. Pochoval ho jeho svokor otec Pavol Karafanda.

A do tretice dôverný list pravoslávneho biskupa Alexia, predsedu eparchiálnej rady, otcovi Konštantínovi Turkiňákovi:

„S okamžitou platnosťou zakazujem Vám výkon akejkoľvek duchovnej činnosti na území pravoslávnej Prešovskej eparchie. Súčasne Vás žiadam:

1. Odovzdajte okamžite pravoslávny kostol v Švermove s patričným inventárom dôstojnému o. Mikulášovi Ladižinskému, dekanovi v Šumiaci, za prítomnosti zmocnenca cirk. ref. ONV v Poprade zápisnične.

2. Do osem dní vysťahujte sa a uvoľnite všetky farské budovy (aj hospodárske objekty) v Švermove a ubytujte sa mimo obvodu náboženskej obce Švermovo. Odovzdanie farských budov preveďte zápisnične za prítomnosti d. o. Mikuláša Ladižinského, dekana  a zmocnenca cirkev. ref. ONV v Poprade.

V prípade neuposlúchnutia tejto výzvy zavedieme proti Vám administratívne pokračovanie.“ [4]

Z horeuvedeného vidieť, že otec Konštantín Turkiňák spolupracoval s Božou milosťou, s pomocou ktorej vytrval pevný vo viere.

Po skončení pobytu v Čechách sa presťahoval do Slovenskej Ľupče, kde sa ubytoval s celou rodinou. Rehoľné sestričky mu ušili biele rízy, v ktorých dom slúžil sv. liturgie a v ktorých bol aj pochovaný. Istý čas strávil v nemocnici v Podbrezovej. Trpel silnou cukrovkou a začali mu odumierať nohy. Následne sa presťahoval do Brezna.

Otec biskup Hirka vo svojej autobiografii uvádza: „ V Brezne býval otec Konštantín Turkyňák, farár z Telgártu u svojho zaťa MUDr. Molčányiho, ktorý bol primárom v podbrezovskej nemocnici (…).Doviezli ho do podbrezovskej nemocnice vo veľmi vážnom stave. Mal silnú cukrovku a asi následkom toho mal značne poškodené cievy. Trpezlivo znášal svoju chorobu, ale aj napriek intenzívnej lekárskej starostlivosti cítil, že jeho odchod do večnosti sa blíži. Aj jeho som zaopatril sviatosťami.“ [5]

Otec Konštantín Turkiňák zomrel 6. januára 1964 v nemocnici v Podbrezovej na následky skôrnatenia ciev. Spolupacienti svedčili, že jeho posledné slová boli modlitby z liturgie. Pohrebné obrady vykonal 8. januára 1964 rímskokatolícky kňaz Štefan Hudec. Jeho telesné ostatky sú pochované na verejnom cintoríne v Brezne.

Otec Konštantín Turkiňák bol dobrým a horlivým kňazom. Otec biskup Pavel Peter Gojdič OSBM ho mal vo veľkej úcte.

Za poskytnutie fotografií zo života o. Turkiňáka ďakujeme pani Xénii Farkašovej, vnučke, o. Turkiňáka a pánovi Martinovi Mekelovi z Telgártu.

– OZ POKOJ A MILOSRDENSTVO

[1]  Text bol použitý z knihy: Babjak Ján SJ,ZOSTALI VERNÍ Osudy gréckokatolíckych kňazov II. zväzok , Petra Prešov 2011, s. 116 – 119.

[2] List, ktorý napísal archivár Pravoslávnej cirkvi Pavel Vojtovič pod č. 2500/50 z 23. decembra 1950. Pavel Vojtovič bol kňazom Gréckokatolíckej cirkvi a kňazskú vysviacku prijal v celibáte. Po niekoľkých rokoch sa oženil a biskup Pavel Peter Gojdič OSBM ho exkomunikoval. Aj napriek tomu pôsobil z priazne otca biskupa v kancelárii biskupského úradu ako administratívna sila.

[3]  List č. 46/1951 napísaný v Švermove 30. augusta 1951.

[4]  List biskupa Alexia č. 66/Dôv – 1951/A/1 z 9. septembra 1951.

[5]  Hirka Ján, POD OCHRANOU MÁRIE – Pastier v službe Cirkvi, GTF – PU Prešov 2022, s. 42. 59.

Turkiňák Konštantín

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prihláste sa na odber
Sledujte nás
Navštívte nás a prihláste sa na odber