Jozef Anďal
Gréckokatolický kňaz
(*30.07.1918 – † 11.10.1985)
Chronológia života Otca Jozefa Anďala
Narodil sa 30.7.1918 v Chuste, Zakarpatská oblasť.
Študoval teológiu v Užhorode, Prešove a v Prahe.
Manželka: Maria Tegze, narodená: 6.8.1926 v Berezove, Zakarpatská oblasť.
Vyštudovala učiteľský seminár v Užhorode.
Zosobášení otcom Gojdičom v Prešove 2.2.1946.
Ordinovaný bol 3.2.1946 v Prešove biskupom P.P. Gojdičom
Zomrel 11.10.1985 v Košiciach.
Pôsobenie otca Jozefa Anďala vo farnostiach
1946-1950 Bodružal
1950-1960 Švermovo/Telgart
1961-1967 Zdoba/Sady nad Torysou
v 1967 po ťažkej mozgovej príhode odchádza do invalidného dôchodku
V 1972 bol redaktorom Blahovistnika
Deti
MUDr. Jozef Anďal – nar. Bodružal 17.2.1947, zomrel 29.6.2024
MVDr. Vladimir Anďal, CSc – nar. Bodružal 20.3.1949
MUDr. Mikulaš Anďal – nar. Švermovo 12.6.1951
Ing. Maria Anďalová, CSc, MSc – nar. Švermovo 28.6.1954
Stručný životopis
Otec Jozef Anďal sa narodil v Chuste, Zakarpatská oblasť, v rodine malého podnikateľa ako druhé dieťa šestčlennej rodiny. Teológiu študoval v Užhorode, Prešove a Prahe. Po skončení štúdia sa stáva členom 1. čsl. armádneho zboru (1944)(1) a aktívne sa zúčastňuje bojov za oslobodenie republiky.
Otec biskup Pavol Gojdič vysvätil Jozefa Anďala za kňaza, ako aj zosobášil s budúcou manželkou Máriou v Prešove.
Svoju kňazskú misiu začali novomanželia v Bodružali v roku 1946. Bodružal bol po vojne dosť zničený; poškodené boli kostol, farské budovy aj mnohé rodinné domy. Bieda a nízka úroveň vzdelanosti veriacich bola zrejmá. Rodičia si vzali na zodpovednosť pozdvihnúť nie len materiálnu, ale aj kultúrnu a vzdelanostnú úroveň veriacich. Svojpomocne a s veľmi obmedzenými finančnými prostriedkami sa opravil kostol, fara a domčeky veriacich. Mama, ako učiteľka, organizovala kurzy šitia, varenia a pečenia pre dievčatá a ženy. Otec zase športové a spoločenské akcie, napr. futbal s chlapcami a spoločenské večierky mládeže a obyvateľov Bodružalu. Spoločne s mamkou vyhľadávali talentovanejších chlapcov a dievčatá, presviedčali rodičov, aby dovolili deťom ísť do Prešova a Košíc pokračovať v štúdiu na stredných a neskôr vysokých školách. Rodiny to nerobili radi, lebo zvyčajne deti zostávali po základnom vzdelaní doma a pomáhali na maličkých hospodárstvach, ak rodina niečo vlastnila. Aby pomohli tým najchudobnejším rodinám sa uživiť, otec dával do užívania pozemky, ktoré ešte vtedy vlastnila cirkev. Tým si vyslúžil u svojich kolegov kňazov prezývku – socialistický kňaz . V Bodružali sa rodičom narodili aj ich prví dvaja synovia Jozef a Vladimír.
V 1950 bolo otec preložený do Telgártu, premenovaného na Švermovo v 1948 na počesť Jána Švermu, politika a účastníka SNP.
Náš otec zdedil farnosť zviechajúcu sa z popola vojny. Švermovo počas druhej svetovej vojny a SNP bolo svedkom ťažkých bojov a dedina skoro úplne vyhorela. Znova boli starosti s opravou kostola Sv. Ducha a fary, ako aj organizovaním svojpomoci pri obnove domov v obci. Zato gréckokatolícka viera mala v tejto pohronskej dedinke veľmi hlboké korene. Počas pôsobenia Istvana Keharyho v roku 1784 obec prešla na gréckokatolícku vieru a bol postavený kostolík Sv. Ducha v barokovom štýle(2), ktorý je dnes historickou pamiatkou.
Pre nás deti bol čas prežitý v tejto malebnej horehronskej dedinke rajom na zemi. Naše spomienky sa vždy budú spájať s prechádzkami v Suchej smerečinke – lesíku nad dedinou, kde sme zbierali suché šušky, ktoré sa užívali ako palivo; výstupmi na Kráľovú hoľu, vôňou čerstvo pokosenej trávy na lúkach v období kosby a vôňou čerstvo upečeného chleba v sobotu ráno, ktorý piekol náš otec. Nič nechutilo lepšie ako kus čerstvo upečeného chleba a šálka čerstvo nadojeného mlieka na raňajky. Život bol jednoduchý. Kúrilo sa drevom a šuškami v kachľových pieckach a na kúpeľ sa voda ohrievala na kuchynskom sporáku. My všetky deti sme boli raz do týždňa poriadne vydrhnutí v tej istej vode v malej plechovej vani.
Ale pre našich rodičov toto obdobie bolo obdobím najťažších životných skúšok. Vojna zanechala hlboké rany a to nie len materiálne. Mnohé rodiny stratili svojich blízkych. Bol nedostatok práce a mladí začali odchádzať za zárobkom kde sa dalo. Narušovalo to vzťahy v rodinách. Otec pôsobil nie len ako kňaz, ale aj ako sociálny pracovník a psychologický poradca. Fara bola miestom, kde veriaci prichádzali pre radu, podporu, “ošetriť “ si svoje rany a vypovedať svoje utrpenia.
Zmena spoločenského zriadenia na socialistické priniesla aj zmenu pohľadu a postojov vládnucich strán ku cirkvi a jej predstaviteľom. Cirkev sa stala nepriateľom štátu. Pravoslávna akcia, oficiálne nazývaná Akcia P, mala za cieľ postupne likvidovať gréckokatolícku cirkev a narušovať jej jednotu so Svätou stolicou. Rodičia mali pred sebou ťažké rozhodnutia. Na Slovensku nemali žiadnu rodinu, aby ich mohli požiadať o pomoc. Mame neuznali učiteľský dekrét, takže nemohla pracovať ako učiteľka. S pomocou biskupa Gojdiča si ukončila dodatočne štúdia v Prešove, čo jej neskoršie umožnilo pracovať ako pomocná učiteľka v družine.
Akcia P rozbila jednotu veriacich v obci. Časť veriacich odchádza ku katolíkom, ale väčšina žiadala otca, aby zostal. Biskup Gojdič vo svojich osobných rozhovoroch otcovi odporučil zostať na fare ak má podporu veriacich. Aj napriek tomu, otec odolával náporu na prestup. Tri týždne sa skrýval v lesoch okolo dediny. Keď raz v noci prichádza si vymeniť prádlo a pozrieť rodinu, v skorých ranných hodinách ho štátna bezpečnosť násilne odvádza (s pištoľou na krku) do Banskej Bystrice na podpis Akcie P.
Naši zostávajú na fare ako aj iní kňazi v okolitých farnostiach a čelia rozbitej jednote veriacich, ale hlavne sa snažia udržiavať vieru v gréckokatolícky obrad a vzťah ku svätej stolici. Otec prijíma riziko vylúčenia z cirkvi tým, že nič nemení na cirkevných obradoch a na každej omši sa spomenie rímsky sv. Otec.
Do rodiny v tomto rušnom období pribúdajú ďalší dvaja členovia; syn Mikuláš a dcéra Mária. Nával udalostí, životnej neistoty a starostí majú negatívny dopad na zdravie rodičov. Mama trpí poruchami štítnej žľazy a poruchami nervov, otec vysokým krvným tlakom, čoho si nie je vedomý a ktorý zostáva neliečený.
Zimy bývali v tejto pohronskej dedinke veľmi kruté. Najstarší syn Jozef trpí chronickými zápalmi a lekári odporúčajú zmenu prostredia. Jozefa poslali rodičia k otcovi Pappovi do Bodružalu, kde ukončil aj základné vzdelanie. Dospievanie starších deti si tiež vyžadovalo možnosti vzdelávania a tak na žiadosť nášho otca Otec biskup ho prekladá do farnosti Zdoba pri Košiciach v roku 1961. V 1967 otec utrpel ťažkú mozgovú porážku a odchádza do predčasného invalidného dôchodku v čase, keď deti sú vo veku: dcéra 13 a synovia 16,18 na stredných školách a 20 ročný študent prvého ročníka medicíny. Rodina sa v roku 1967 sťahuje do Košíc. Mame sa podarilo nájsť miesto učiteľky v školskej družine a my deti sme postupne ukončili stredoškolské a vysokoškolské štúdia.
Po dlhšom čase rekonvalescencie otec preberá redakciu Blahovistnika. Nanešťastie jeho zdravotný stav mu nedovoľuje pokračovať v tejto práci. Naďalej sa však zaujíma o život cirkvi a spolupracuje s otcom Pappom a otcom Timkovičom na gréckokatolíckom spevníku. Spomínam na večeri strávene u otca Pappa, kde sa prespevovali cirkevné piesne a spomínalo sa na staré dobré časy.
Náš otec odišiel na večnosť 10.11.1985 o 4.00 ráno. Rodina plánovala malý rodinný pohreb, vzhľadom na dobu otca na dôchodku. K nášmu veľkému prekvapeniu sa pohrebná miestnosť naplnila tak, že niektorí veriaci zo Zdoby a Švermova stáli pri obrade vonku. Z Bodružalu prišli veriaci na otcov pohreb vlastným autobusom.
My deti Jozefa a Márie, teraz vo zrelom veku, keď spomíname a dívame sa na život našich rodičov, nevieme nájsť výrazy, aby sme vyjadrili ako si ich veľmi vážime.
Referencie
1. Potvrdenie o protifašistickom odboji zak.255/46
2. Wikipedia: Telgart, on-line
3. Rodinné dokumenty a fotografie
4. G.A.Timkovič : Andrej Timkovič, príbeh zvyčajného ženatého farára, Prešov 2007
Spracovala rodina Anďalova, Október 2025
